Kniha sa zaoberá jedným z kľúčových problémov súčasnosti — zdrojmi energie a ich premenami. Po úvodnej kapitole, ktorá stručne hodnotí význam energie pre potreby ľudstva, nasledujú tri ťažiskové kapitoly, v ktorých autori podrobne opisujú jednotlivé energetické zdroje (kap.2), perspektívne technológie premeny energie (kap.3) a akumulátory energie (kap.4). V poslednej, piatej kapitole knihy je rozpracovaná jedna z najaktuálnejších tém súčasnosti, ekologické problémy pri získavaní energie. Kniha je určená v prvom rade širokému okruhu elektrotechnikov, inžinierom, študentom vysokých a stredných odborných škôl, ktorí sa špecializujú na problematiku rôznych druhov energetických zdrojov a premien energie. Zaujme však aj širokú čitateľskú verejnosť, ktorá sa chce komplexne oboznámiť v súčasnosti s tak veľmi aktuálnou oblasťou.
Problémom však ostáva, ako přibrzďovat’ rotáciu Zeme. Špičkový výkon odoberaný vybíjaním kondenzátora „iono
sféra— Zem” mohol byť podľa potreby približne niekoľko desiatok
GW (závisí však elektrického odporu spojovacej cesty). 2.33, zanedbám niekoľ-
kopercentné straty plazmových stĺpoch, závisí iba veľkosti elek
trického odporu spojovacej cesty medzi anódou katódou. Realizovať
by dalo iba pom ocou mimozemských systémov, ktorých bola
Zem napríklad rotorom gigantického generátora.
Otáčajúca zemeguľa predstavuje obrovský zotrvačník, ktorého
kinetická energia asi 28J.
Ďalší možný gigantický zdroj energie skrýva rotačná energia Zeme,
prípadne systému Zeme Mesiaca. Takýto priro
dzený kondenzátor mohol využívať pokrytie premenlivej
záťaže, najm špičkách diagram zaťaženia veľkých elektrizačných
sústav Zemi.
88
. Keby sme využili tejto energie iba niekoľko desatín percenta,
stačilo milióny rokov.
Výkon kozmickej elektrárne podľa obr.
Ďalšia možnosť, ako využiť ionosferické elektrické prúdy, myš
lienke vybíjania gigantického sférického kondenzátora „ionosféra —
Zem” Spojením jeho „elektród” cez užitočnú záťaž, časová zmena
veľkosti vybíjacieho prúdu závisela veľkosti záťaže. množstvo energie, ktoré bolo
schopné pokryť súčasnú spotrebu energie ľudstva takm miliardu
rokov. Pri celkovej
záťaži 0,01 dosiahol výkon takejto ionosferickej elektrárne približ
ne TW.asi 20000 km) približne 200 kV.
Pretože pri niekoľkotisíc kilometrových vzdialenostiach jednotli
vých „vývodov” ionosféry vznikali pri danom potenciálnom roz
diele značné straty, treba ich pripojenie spotrebiteľskej sieti použiť
supravodivé vedenie špeciálnymi vysokovýkonnými invertormi, kto
ré premieňali jednosm erné napätie ionosferického generáto
ra striedavé napätie. Nevyriešená však realizácia takej
elektrickej schémy, ktorá zabezpečila prenos elektrického výkonu
asi Zem spotrebiteľom. vytvorenie vodivého spoje
nia medzi Zemou ionosférou navrhli ohutné plazmové prúdy
(stĺpy ionizovaného vzduchu), vytvorené tvrdým žiarenim špeciál
nych jadrových reaktorov (52)
